o Cestovaní

Identita

Identita
Ondrej

Je veľa pohľadov, ako sa dá pozerať na identitu. Môžeme povedať, že je to rozdelené podľa toho, kto sa na to pozerá. Keď sa na to pozerá sociológ, určite bude mať iné perspektívy ako žena v domácnosti,  právnik,  psychológ,  lekár či učiteľ,  farmár alebo robotník.

 Takýchto delení a subdelení  nájdeme pomerne veľa,  dôležité ale je ako sa k tomu postavíme.  A čo je dôležité pre nás,  ako jedincov a ľudí, aby sme sa naučili poprípade odnaučili, že čo je humánne, morálne a čo je koniec koncov správne.  Žijem niekoľko rokov v cudzine a stretávam sa s rôznymi ľuďmi,  našincami,  inými cudzincami a domácimi. Často rozprávame o medzikulturálnych rozdieloch, tradíciách, zvykoch a neraz to konči monológom o tom v čom je tá ich (naša) krajina najlepšia a z reči cítim, že pre toto sú na svoju rodnú zem právom (z ich pohľadu) hrdí.  Častokrát to má súvislosť aj s históriou, čím silnejšia história, tým silnejšie národné cítenie k rodnej hrude daného človeka.

Otázka je čo nás v cudzine spája? Nás cudzincov, domácich,  rovnorodé a rôznorodé skupinky a združenia.  Častokrát sa pri týchto debatách dostávame do dialógov, kto a prečo je lepší alebo horší alebo čo je poprípade nie je dobré.  Keďže som v kontakte s ľuďmi takmer po celom svete, tak mám možnosť vidieť ich preferencie a s odstupom času mi príde, že tie rozdiely nie sú až také veľké.

Ak začneme od začiatku, všetci sme raz boli deťmi.  Tým, ktorým to boh požehnal, mali aj rodinu či už úplnú,  neúplnú,  vlastnú či nevlastnú, ale mali.  Dúfam, že je väčšina ľudí na svete, ktorí môžu povedať, že dobrú.  Každý z nás mal detstvo,  smiech, dobré I zlé.  Niekto by mohol argumentovať, že a čo deti vo vojne a podobne, ale aj tam sú deti,  ktoré majú svoje potreby atď.  Fakt je, že nie vo všetkých krajinách sa deťom dostane detstva v takej miere ako v Európe je nezanedbateľný a postrehol som, že ľudia z afrického kontinentu, majú na to inú perspektívu (nie sú jediní), veľakrát sme sa kvôli nehumánnym manželstvám a tradíciám dostali do konfliktu avšak nerád by som tvrdil, že celý kontinent má také normy. Žiaľ tie deti sú o niečo ukrátené a modelované podľa ich tradícii poprípade náboženstva.

 Vrátim sa však späť do Európy, kde škôlka a škola je pre každého a máme na ňu úsmevné aj uplakané spomienky.  Do predškolského veku sú deti super, prvú identitu vnímajú, keď identifikujú seba a potom, keď sa príde rozdelenie na chlapca a dievča, potom kto je mamin a otcov, je tam toho určite viac, ale pre potreby tohto článku nám spomenuté aspekty stačia.  Pokračujúc  v tom, že kopírujú rodičov čo môžeme podložiť tzv. Bobbo doll experimentom.  Mami som sa pýtal, ako to bolo keď sme boli na dovolenke v Bulharsku (za socíku) a ja som nerozprával po Bulharsky ani slovo. Ako to, že sme sa hrali na “schovku” futbal alebo iné detské hry..? Nerozumeli sme si ani slovo a predsa to išlo. Neskôr keď som bol na rodinnom zájazde a pozoroval som malého bratranca, tak to bolo rovnaké. Chorvátske,  Slovinské,  Nemecké a České škvŕňatá sa hrali, akoby spolu rástli celý život, samozrejme ako s deťmi, vždy to bolo o plači pri príchode a plači pri odchode, ale mimo toho sa vedeli hrať od rána až do večera.

Prečo??? Prečo deti, či sú biele, žlté, čierne,  červené sa vedia hrať aj bez toho, že by si rozumeli?

Neboli ovplyvnené predsudkami, škatulkovaním, nálepkovaním a stigmatizáciou. Ďalším krokom je škola, učenie a prvé predsudky. Predsudky dané učiteľmi a rodičmi. Predsudky, ktoré sa na nás nalepia, už ani nevieme, kde a kedy sme k ním prišli, ale sú v nás a riešime nimi ovplyvnení takmer všetky situácie. Položte si otázku? Koľkí z nás mali v prváku rómskeho spolužiaka? Kde sedel? A keď sa niečo udialo, kto bol prvý podozrievaný? Kto môže povedať, že takýto spolužiak sedel v prvej lavici, ako dievčatko, nazvime ju “Angela”, ktorá bola dcérou inej pani učiteľky.  Neverím, že všetci vyučujúci hádžu deti do jedného vreca, teda dúfam, že máme aj takých čo idú príkladom. V čom sú a boli tieto deti iné, ako my? Nech súdi ten čo si vybral rodičov, ktorým sa narodil a vo finančných pomeroch v ktorých sa narodil. Je jednoznačné, že tam, kde sú prostriedky špunt môže ísť do nemeckej škôlky a bude tam rozdiel, oproti dieťaťu, zo slabších sociálnych pomerov. Rád by som len povedal, že každé z detí prišlo v podstate rado do školy, a tí čo si pamätáte Jirku Olivu zo seriálu My všichni školou povinní,  mi iste dáte za pravdu, že predsudky ovplyvnia budúci vývoj dieťaťa.

Pre tých oduševnených antikomunistov, ktorí by mali chuť mi vykričať, že propagujem seriál, by som rád podotkol, že niektoré generácie lepšie pochopia na príklade, ako dokážu ovplyvniť predsudky dieťa a tento článok v žiadnom prípade nie je propagácia socialistického seriálu.

Nerád by som preskočil podstatnú časť vývoja jedinca, ale považujem ju za, čo sa týka tohto článku zbytočnú, a preto pre potreby tohto článku preskakujem k ďalšiemu emocionálne stresujúcemu štádiu a to je puberta, alebo teenage. Čas prvých lások, zbúrených hormónov, tužby a žiarlivosti, fyzických a psychických zmien. Zmena prostredia, zmena priateľov,  zmena potrieb a rebelovanie. To všetko sme čiastočne prežili a smelo môžem napísať, že každý z nás do istej miery.  Čo nás to naučilo, že mame radi zábavu,  že radi trávime čas s ostatnými teenagermi, že prežívame všetko omnoho horlivejšie,  pretože prvé lásky sú proste také.  Takže naučili sme sa milovať,  trápiť sa,  nenávidieť, hanbiť sa a mnoho iných vecí, ktoré by bolo možno spomínať, ale ktorý teenager na svete si neprešiel niečím podobným.  Každý, a je naozaj jedno či je eskimák,  japonec,  európan alebo z inej časti sveta. V tejto časti života sme už masírovaní rodičmi a blízkymi k zodpovednosti, či už o mladších súrodencov alebo nejaké domáce práce, návštevy klubov, rodiny, kostola, proste všade tam, kde sa teenagerom nechce.  Mix týchto vplyvov, ktoré dobrovoľne a nedobrovoľne prijímame,  modeluje našu osobnosť.  Jeden múdry človek raz povedal, že ľudia zarábajú v priemere toľko koľko je priemer zárobku ich najbližších priateľov. Ja by som možno túto múdru vetu potiahol bližšie k osobnostným prvkom, sme priemerom osobnostných prvkov 6 našich najbližších priateľov. Je to síce tenký ľad, ale ako psychológ si dovolím napísať toto tvrdenie.

Po puberte prichádza dospelosť, ak sa to tak dá nazvať, pretože neverím, že 18/19 ročné dieťa už vie čo chce a ak áno, tak je to ojedinelé. V lepšom prípade vedia čo nechcú a čo sa im nepáči.

Je čas, aby sme sa zaradili a teda prejavili svoju identitu. Sme dospelí, ženy, muži, vzdelaní, mysliaci sociálne, cítiaci národne, poniektorí local patrioti, iste pyšní a hrdí na svojich predkov a hlavne máme individuálnu predstavu o tom čo je správne. Rovnako tak nájdeme podobných ľudí v Čechách, Maďarsku, Poľsku a všade. Národná identita  nám hovorí, že sme Slováci, prečo by sme mali byt horší alebo lepší ako ti druhí? Byť hrdý na to kto sme a odkiaľ sme, je fajn, ale nadraďovať sa,  naparovať sa, že sme lepší ako ti druhí..? Večná hádka medzi imigrantskými komunitami v zahraničí, všetci sme na jednej lodi:  maďari,  poliaci, češi, slováci, španieli, indovia, rómovia, brazílčania, rumuni proste národnosť na ktorú si spomeniete, ta tam je. O čo sme lepší a prečo? A potrebujeme to vlastne dokazovať?  Je správne postaviť sa za správnu vec, pretože bojovať za správnu vec sa oplatí.

Prešiel prah dospelosti, a sme tu, ovplyvnení koreňmi rodín, ovplyvnení všetkými ľuďmi čo mali do našej výchovy čo povedať. Kam sa zaradiť. Ak máme dobré zázemie, je pravdepodobnejšie, že sa nám podarí zaradiť lepšie, ak nie, zrejme to nebude asi peříčko, ako tomu češi zvyknú hovoriť. Najjednoduchším príkladom je možno rivalita futbalových fanúšikov. Zažil som jeden zápas v Žiari nad Hronom medzi Trnavou a Bratislavou. Agresivita, bitky, policajné doprovody, napadnuté predavačky v stánku, zničený majetok. O čo boli Slovanisti iní oproti Trnavákom, prečo sa bežný fanúšik futbalu musí pozerať so svojim malým dieťaťom na futbal doma pred televízorom, pretože sa bojí tam toho svojho potomka zobrať. Kto nás k tejto kultúre viedol? Kto nenaložil tomu svojmu synátorovi doma toľko, aby vedel, že futbal je šport a zábava, nie agresivita a ničenie. Kam sme sa to dostali..

Takéto príklady verím, nájdeme na celom Slovensku a asi v každej sfére života, kde “cezpolní” už sú úhlavní nepriatelia. Kde sme však vzali túto identitu strachu z neznámeho, vytvárania paniky a strachu, ktorý spôsobí len to, že ľudia s najlepším úmyslom a v mene správnej veci, dokážu ublížiť iným. Netvrdím, že som zástancom nekontrolovaného prísunu utečencov, ale o čo je to utečenecké dieťa iné od toho nášho?? Tí ktorí ste rodičmi porozmýšľajte, ako naši predkovia utekali pred nemcami, pred komunistami, pred nadvládami iných? Kto sa našich predkov vtedy pýtal, kto ich vyháňal, bolo jedno či bol protestant, neveriaci alebo katolík, ak mal srdce pomohol. Treba si uvedomiť, že nám ľuďom  koluje v žilách krv a je jedno či som európan,  američan, aziat, afričan alebo austrálčan, je vždy červená a vždy teplá a raz vychladne, s trochou solidarity a ako tomu angličania hovoria can do attitude, zvládneme viac ako ktokoľvek iný.

Zobraziť komentáre (1)

1 komentár

  1. education tips

    20. marca 2017 at 22:52

    I am truly delighted to glance at this webpage posts which contains tons of helpful data, thanks for providing such statistics.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

o Cestovaní

Viac na o Cestovaní

Život Slovákov v Anglicku

Ondrej27. februára 2016
Richard Simko - Mongolsko

Richard Šimko – Mongolsko – webová galéria

Miroslav Šimek13. januára 2016
Môj domov na 7 dní

MONGOLSKO – Richard Šimko

Miroslav Šimek8. januára 2016